Zápisky z Méridy alebo O Bolívarovi, bolívare a prechádzkach

Autor: Tibor Somogyi | 30.4.2013 o 5:58 | (upravené 30.4.2013 o 7:59) Karma článku: 7,99 | Prečítané:  634x

Mérida je krásne študentské mestečko uprostred And. Aj keď miestna atrakcia č.1, najvyššia lanovka sveta, je už niekoľko rokov nefunkčná, pre cestovateľa poskytuje všetko čo treba: šport, dobrodružstvo, dobré ceny, relatívne bezpečie a nádej, že možno ten ďalší študent už ozaj bude hovoriť aspoň trochu anglicky.

 

Niekoľko týždnňov po výstupe na Roraimu som ostal vo Venezuele sám. Na svojich potulkách som sa akosi ocitol v študentskom meste Mérida uprostred And. Počas výletu do planín Los Llanos(o tých niekedy inokedy) náš sprievodca si dovolil trúfalé tvrdenie: v každej, aj tej najposlednejšej dedine, sa hlavné námestie volá po Simonovi Bolívarovi. Tento miestny borec, zvaný tiež “Libertador” – Osloboditeľ, viedol odboj voči španielskym kolonizátorom v 19.storočí. No a viedol ho vskutku dobre, a keďže páničkom z Európy už nepomáhali kiahne či podobná háveď, urobil krok ku koncu ich ríše nad ktorou „slnko nezapadalo“ a španieli si mohli chrúmať chorizo doma v Španielsku.

Mérida - Plaza Bolívar

Mérida - Plaza Bolívar

Prekvapenie pokazím hneď na začiatku: pred Simonom Bolívarom sa vo Venezuele naozaj nedá ujsť. Osobnosť Bolívara znamená pre miestnych toľko, že v slovenských dejinách rozhodne nemá obdoby, a nech si Fico odkrýva reliéfov koľko chce. Peniažky, podkuté najväčšími zásobami ropy na kontinente, sa tu volajú Bolívare. Hugo Chávez –nech mu pánboh dá večný odpočinok v revolučnom nebi so súdruhmi z latinskej ameriky (http://www.youtube.com/watch?v=ZiM27ItOe34)- si svoju snahu o (svoje) svetlé zajtrajšky pomenoval „bolívarská revolúcia“. Najvyšší kopec krajiny sa volá Pico Bolívar. Samotná Venezuela sa oficiálne volá Bolívarská republika Venezuela – čo by to „bolívarská“ ale mohlo znamenať, alebo ako sa bolívarská krajina líši od nebolívarskej, naozaj netuším. Druhé najväčšie mesto je tu Ciudad Bolívar, a najväčší štát Venezuely nesie názov Bolívar. Na 100bolívarovej bankovke majú –ako inak- Simona Bolívara. Je proste všade.

Méridská lanovka

Apropos, bolívare a venezuelský monetárny zázrak. Mena, spomínaný bolívar, je pevne naviazaná na oficiálne nenávidený americký dolár oficiálnym kurzom 6.3BSF za 1USD – a do marca 2013 to bolo dokonca 4.3BSF/1USD. Toto sú však čísla, ktoré si bežný človek maximálne prečíta v novinách, realita je úplne inde. Pravdou je, miestny čierny trh, kŕmiaci miestnych zúfalo hladných po (akejkoľvek) tvrdej mene, si žije svojím vlastným životom. Keď som v novembri vystúpil z lietadla, na letisku som sa spýtal prvého pokojne postávajúceho chlapíka že kde sa dajú kúpiť bolívare. Išiel za policajtom, on kývol,  následne sme išli do takého maličkého kiosku, kde som dostal 1200bolívarov za 100USD, teda trikrát viac ako pri oficiálnom kurze. Následne dostal svoj podiel policajt aj nadháňač a všetci sme boli spokojní. Keď som z Venezuely odchádzal, kurz bol 18:1(!). Kto má doláre, je preňho život vo Venezuele každým dňom lacnejší. Je jasné, že tento stav je dlhodobo neudržateľný, avšak zatiaľ sa zdá, že Chávezov nástupca Maduro sa bude snažiť zakonzervovať  túto situáciu čo najdlhšie -  už len preto, aby sa na čo najdlhšie vyhol inak zrejme istému verejnému lynču. Veď uvidíme.

Hugo nás zdraví

Popri ceste si Venezuelci vedia povešať svine rôzneho druhu

Ale naspäť k miestnemu fenoménu. Podobizne Simona Bolívara a spomienky naňho sú teda všadeprítomné, a  aby sme zaujali stanovisko, moja skúsenosť hovorí, že naozaj - v každej dedine zaručene majú námestie Plaza Bolívar. A to aj keď nemajú telefónny signál. A práve jedno také námestíčko bolo aj v rozkošnej dedinke Jají [čítaj ha-híí] poblíž spomínanej Méridy. Cesta do Jají trvá z Méridy niečo vyše hodinky a  poskytuje závratné pohľady do doliny. Platiť za autobus je tu vždy radosť: bezpečne a rýchlo, a tentokrát ani nie za 30eurocentov slovenských. Bienvenidos en Jají.

Plaza Bolivar @Jaji

Ulička v Jají

Jají je malá dedinka vo veľkom amfiteátri hôr, slovenský rodoľub by ju nazval rýdzo vrchárskou, a bola pred pár rokmi daná do pucu tak, aby bola reprezentatívna pre prípadných turistov najmä zo všetkých kútov socialistického raja, nakoľko  som bol v celom Jají jediný externista. Biele domčeky s baby-blue farbením naozaj lahodia oku, len škoda, že celé to Jají, kvôli ktorému sa sem má cestovať, je v podstate to jedno jediné námestie(prirodzene Plaza Bolívar). Po prvotnom rozkukaní sa zároveň teda aj končí prehliadka. Čo teraz? Nuž vyberiem sa smerom do kopcov,  zblízka zhliadnuť  okolité žírne lúky. Cestou míňam akési múzeum v obchodíku, kde ma hneď odchytí miestna kurátorka-predavačka-biletárka-sprievodkyňa,  a varujúc ma, že do múzea si musím kúpiť lístok za 5BSF, čo bolo vtedy asi 20centov. Dnu je vystavená asi stovka drevených sošiek a sôch, vyrobené zrejme miestnym zrejme umelcom zrejme vlastnými rukami. Milé, pekné, gracias, adios, ideme za svojou bukolickou idylkou. Čo sa zo začiatku zdalo ako nudný výšľap po betóne, sa s troškou drzosti pri preliezaní ostnatého drôtu na pastvinu mení po chvíli na priam gýčovú romancu:  nikde ani živej duše, nepokosená tráva, na pastvinách ako spomienky na niekdajší horský prales ostali stromy, z ktorých visia ako pavučiny rastlinky zvané „barba de palo“ – drevená brada, jedinou spoločnosťou sú mi pasúce sa kravičky a v diaľke andské 5tisícovky. No scéna ako z piesne, viď fotky. Cestou do nazad dediny narazím na potôčik, a po hodinke cesty popri ňom som naspäť pred kostolom v Jají.

Idylka

Idylka

Idylka. Bukolická

Ten kopec s ľadovcom je Pico Bolívar, najvyšší vrch Venezuely

Idylka

Po obede si doprajem malú radosť v dnešnom dni: jahody so zmrzlinou. Chutilo to presne tak ako to znie – jednoducho a úžasne, a podľa pokynov v LonelyPlanet idem hľadať druhý cieľ dnešného dňa: vodopád Chorrera de las Gonzáles. A naozaj: po hodine chôdze po asfaltke vidím strieborný vrkoč vody, ako padá z temena hory a po 500m sa stráca v zeleni pralesa, aby sa kúsok odomňa znova ukázal ako malá riečka pod mostom. Napriek všetkým obavám neodolám a vydám sa do kopca k vodopádu. Po opadnutí návalu nadšenia a pri prvom zakopnutí som si uvedomil, na aký risky biznis som sa dal: ak sa mi tu niečo stane, tu ma nikto nikdy nenájde, ani živého či mŕtveho. Pokračoval som však ďalej, a až keď sa okolo mňa začali pohybovať všelijaké veselo sfarbené chrobáky a cestička sa strácala pod porastom, som si povedal že som videl dosť a idem domov.

 

Chorrera de las Gonzáles

Chorrera de las Gonzáles

Po expedícii k päte vodopádu som si cestou som stopol miestneho farmaceuta. Vtedy ešte mojou veľmi skromnou španielčinou sme započali rozhovor, ktorý som odvtedy opakoval snáď tisíckrát s taxikármi, predavačmi či ľuďmi na zastávke:

Domorodec:

Odkiaľ si?

Ja:

Zo Slovenska

Domorodec:

Poľsko? (niektorí vzdelanejší: Slovinsko?)

Ja:

Slovensko. Slovenská republika.

Domorodec:

Juhoslávia?

Ja:

Československo, to poznáte?

Domorodec:

To poznám! Praha!

Ja:

Sí seňor, ale nie, Bratislava.

 

Akože - dodnes som nepochopil, prečo a z akého dôvodu tu miestni poznajú Slovinsko.

Takže môj bylinkár sa nezabudol posťažovať, ako je farmácia ťažká profesia(tak určitééééé), ako majú zajtra guvernérske voľby, a ako je to neuveriteľne divné že niekto len tak dobrovoľne niekam ide peši, lebo stopovanie  a vôbec kráčanie po vlastných je niečo, o čom každý počul, ale nikto nevidel a už vôbec nie zažil. Aby som mu naozaj uveril, že mi neverí že to robím dobrovoľne, sa ma pre istotu 3krát spýtal, prečo to vlastne kráčam a odkiaľ idem. Nuž, pri tých cenách benzínu a životospráve ani niet divu, že všade chodia autom –veď len počkajte, keď prestanete aj vy platiť za liter benzínu pol eurocentu. Aj vy sa naučíte chodiť peši.

Cloud forest

Deň po voľbách(btw, chavisti s prehľadom vyhrali a získali 20 z 23 štátov Venezuely) som ešte uskutočnil výstup k termálnym prameňom Musuy. Po hodine cesty busom na mňa čakalo niečo, s čím som naozaj nerátal: prevýšenie 300m od cesty k prameňom. Vo výške 3000m, a po 3 týždňoch pri mori, to bola neuveriteľná kalvária. Po hodine cesty som naozaj našiel malý murovaný bazénik s teplou vodou s miestnymi plahočiacimi sa deťmi čo tam skúmali svoju prebúdzajúcu sa sexualitu.

Pohľad z Musuy. Nadmorská výška: 2700m

Bazénik. Nadmorská výška: 3010m

Ruiny

Zoom na kvôňa

Keď som sa poplahočil dosť ja, bez skúmania sexuality som sa s miestnou omladinou podelil o mandarinky , porobil par dojemných predsvadobných fotiek(naozaj:P) a vydal sa na spiatočnú cestu do Méridy, ktorú som na druhý deň mal navždy opustiť.

Článok popisuje udalosti polovice decembra 2012.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

SVET

Všade sú míny, dávajte pozor, kam šliapete. Oslobodzovanie Mosulu potrvá

Islamský štát nemá veľkú šancu ubrániť svoje najväčšie mesto. Zároveň nemá kam ujsť a civilistov berie ako rukojemníkov.

EKONOMIKA

Rumuni aj Bulhari sú na tom s dôchodkami lepšie ako Slováci

Oveľa lepšie vyhliadky má Česko, Poľsko, Maďarsko, Rumunsko a Bulharsko.

KOMENTÁRE

Dráždenie čínskeho draka

Donald Trump si už stihol pohnevať Peking. Zrejme to nebolo nedorozumenie.


Už ste čítali?