San Juan de Pasto

Autor: Tibor Somogyi | 27.12.2013 o 0:00 | (upravené 27.12.2013 o 12:17) Karma článku: 6,90 | Prečítané:  566x

San Juan de Pasto, alebo skrátene po celej Kolumbii známe len ako „Pasto“, je hlavné mesto departmentu Nariňo na juhu Kolumbie, pri ekvádorských hraniciach. Nakoľko leží na hlavnej pevninskej ceste medzi týmito dvoma krajinami, musí ním prejsť takmer každý, kto chce cestovať cez „čiaru“.

Pasto je andské mesto veľké ako naša Krásavica na Dunaji. Na rozdiel od nej však zväčša neomietnuté domy v Paste vyvolávajú spustlý, až neuhladený dojem, a v samotnom meste toho v princípe po celý rok nič nie je. Pár budov v „historickom“ centre pochádza až z španielskych koloniálnych čias, avšak akákoľvek atmosféra dôb dávno minulých sa vytráca v ruchu taxíkov, betónu, predavačov rôzneho elektrošmejdu a bezdomovcov. Celkovo v Paste nie je toho moc k videniu, avšak všetko sa zmení začiatkom januára, alebo ak sa niekto odváži ísť mimo mesta.

Ľudia v Paste, ľudovo zvaní Pastúsi, zväčša vyzerajú inak ako všeobecne známejší prototyp latino Kolumbijcov - majú silné indiánske črty a podobajú sa na svojich susedov z Ekvádoru. Tí sú však pre nich len „Puendos“, chudobnejšia cháska spoza hranice, takže toto prirovnanie vyslovene neznášajú. Poďme pekne poporiadku.

tn_SAM_0124.JPG

San Juan de Pasto a jeho ošumelosť

tn_SAM_0131.JPG

Hlavné námestie

tn_SAM_0601.JPG

Pohľad na Pasto zo sopky Galeras

Prišli sme do mesta pár dní po Vianociach, v najlepšom čase. Začiatkom roka je v Paste desivý blázninec, deje sa tu highlight celého roka, a síce UNESCOm chránený Carnaval de Negros y Biancos, teda Karneval čiernych a bielych. Jeho história siaha niekoľko storočí nazad, a v princípe išlo o to, že otroci sa jeden(dva?) deň v roku mohli zabaviť a trošku si oddýchnuť. Vtedy si aj ich otrokárski páni, ktovie prečo, natreli tváre čiernou farbou a zabávali sa so svojimi otrokmi. Na druhý deň zasa naopak, otroci si natreli tváre na bielo, a bavili sa spolu s pánmi. Táto udalosť je vecou národného významu, žije ním Pasto a Pastúsi po celý rok, a vrcholom celého karnevalu je alegorický sprievod alegorických vozidiel, ktorý si tento rok prišiel pozrieť dokonca aj sám pán El seňor presidente Santos. Tieto vozidlá vyrábajú dielne na ďalší ročník karnevalu hneď po skončení toho predošlého, a niektoré sú naozaj umelecké diela, ktoré svojou konštrukciou akoby popierali všetky fyzikálne zákony. Tento zlatý klinec celého roku sa deje v nedeľu a trvá asi 4hodiny.

tn_580555_10151376133996273_1725810996_n.jpg

tn_530747_10151376221421273_695319761_n.jpg

Alegorické vozy

tn_321080_10151376138866273_2142926253_n.jpg

tn_400066_10151376139881273_1815933462_n.jpg

A na verejnosti!

tn_185651_10151376140076273_2000820735_n.jpg

....a trošku detail.

Zvyšok tohto slávnostného víkendu je bohapustá ožieračka. Ľudia pijú do nepríčetna, a všetko je ladené do dualizmu bielej a čiernej: striekajú po sebe penu zvanú carioca(biela), natierajú sa popolom(čierna), fúkajú si do tvári kriedový prach(biela) a tak podobne. Čo zo začiatku vyzerá ako zaujímavý prejav temperamentu, po 3och dňoch za zmení na agonicky otravné besnenie, ktoré som jednoducho nebol schopný pochopiť: čo je zaujímavé na 3och dňoch masového chlastania, bitiek, krádeží, zapálených očí, popraskaných perách a nenávratne zničenom oblečení? O celej úrovni zábavy hovorí aj rázovité ukončenie celého tohtoročného karnevalu: do Pasta prijal pozvanie známy spevák, „salsový džentlmen“ Gustavo Santa Rosa z Portorika. Jeho koncert bol(mal byť) vyvrcholením celého kultúrneho eventu, avšak skončil veľmi neslávne: kvôli viacerým bitkám, ohňom a svetliciam seňor Santa Rosa jednoducho z vlastného koncertu odišiel.

tn_427611_10151374630171273_1450770721_n.jpg

Ráno na hlavnom námesti po prvej noci.

tn_580559_10151374631491273_1352106563_n.jpg

tn_63747_10151374629796273_1858947344_n.jpg

Oslavy v plnom prude

Okrem tohto festivalu v samotnom Paste plynie život pomaly a dokonca až nudne. Príležitostí na všetko je vo všeobecnosti málo. Zato okolie poskytuje neuveriteľné scenérie. Ale opäť, poďme pekne poporiadku. Celé Pasto je postavené v tieni obrovskej sopky Galeras. Samotné mesto je vo výške zhruba 2500m nad morom, avšak tento velikán sa týči až do úctyhodných 4300m. Zdolať ho je nebezpečné a náročné (v čase našej návštevy bolo aj zakázané), a za jeden deň treba odkráčať zhruba 50km a prekonať spomínané prevýšenie 2km hore a 2km naspäť dolu. V riedkom vzduchu, mrazivom počasí to je naozaj makačka, a žiaľ, väčšinou ani výhľad nestojí za to, lebo vrcholec je väčšinou v opare hmly a oblakov. Byť však nad kráterom stále aktívnej sopky, semtam zacítiť závan síry a vidieť trosky vojenskej pozorovacej základne, je zvláštny pocit. Že vulkán nepovedal svojou erupciou v roku 2010 posledné slovo, sme mohli okúsiť i my: počas nášho pobytu sme zažili zemetrasenie a raz si Galeras trošku “pobafkal”, keď vypudil mračno dymu a popola.

tn_IMAG1226.jpg

Jeho veličenstvo Galeras aj s dymom

tn_SAM_0559.JPG

Tábory pre prípadné evakuácie

tn_SAM_0560.JPG

tn_SAM_0574.JPG

tn_SAM_0577.JPG

Okraj krátera

tn_SAM_0578.JPG

Trosky vojenskej stanice

Galeras nie je jediná atrakcia v okolí. Vulkanická povaha celého okolia dala vzniknúť nezvyčajným scenériám, na aké európan nie je zvyknutý: ostré kopce sa striedajú so závratnými hĺbkami roklín, v ktorých si niekedy pomaličky, inokedy divokejšie, si ako strieborné žily Ánd razia cestu riečky, potoky a bystriny. V kalderách sopiek dala príroda vzniknúť jazierkam a jazerám šialených farieb, a termálne pramene pripomínajú, ze ľudia sedia na tlakovom hrnci, v ktorom Pacha Mama, Matka Zem, varí svoju magmu. Do okolitých hôr miestni moc na prechádzky nechodia, a turistika je neveľmi odporúčaná z viacerých dôvodov: nie je vybudovaná žiadna infraštruktúra, v značky alebo nebodaj chaty netreba ani dúfať. A aj keď v horách bezprostredne okolo Pasta nie sú žiadni povstalci, sú tam zlodeji a narkomani – a tí povstalci sú od Pasta kúsok ďalej. Je to však škoda, lebo príroda je spektakulárna: okrem Galerasu je krásna a relatívne bezpečná ľahká turistika k miestu Laguna Verde (Zelená Lagúna), sopečnému jazeru v kráteri sopky Vulcán Azúfral(Sírová sopka). Ide sa cez pásy alpínskej vegetácie počas neúnavného andského vetra, ktorý sa zarýva až do kosti. Výsledok však stojí za to. Termálne pramene Tajumbina sú však z trošku iného súdka, hlavne logisticky a bezpečnostne.

tn_SAM_0774.JPG

Cesta v alpínskom pásme

tn_SAM_0786.JPG

Vietor

tn_SAM_0788.JPG

tn_SAM_0804.JPG

Už sa objavuje: Laguna Verde

tn_SAM_0827.JPG

Laguna Verde a všadeprítomná hmla

tn_SAM_0926.JPG

tn_SAM_0946.JPG

tn_SAM_0853.JPG

Kryštalická síra

tn_SAM_0956.JPG

 

Ak s aniekto sťažuje na slovenské cesty, tak by mal ísť na skusy k termálom Tajumbina. Ide o cestu regionálneho významu spájajúce síce odľahlé, ale väčšie mestá(napríklad Žarnovicu a Banskú Štiavnicu?), a 50 kilometrový úsek kvôli jamám, výtlkom, podmytému terénu, kozám a podobne sme šli 3hodiny. Každý marcový petržalský výtlk potom vyzerá ako príjemné spestrenie inak nudnej autostrády. Výsledok ale samozrejme stojí za to, a aj keď je táto oblasť známa svojou povstaleckou aktivitou, nám sa našťastie nič nestalo.

tn_SAM_3121.JPG

Okolie Tajumbiny

tn_SAM_3126.JPG

tn_SAM_3162.JPG

tn_SAM_3173.JPG

Vodopád Tajumbina. Nádhera.

tn_SAM_3189.JPG

Pozor, vysoká teplota

Jedna z najkrajších scenérií sa dá nájsť južne od Pasta, pri dedine Ipiales: ide o katolícky svätostánok Santuario de Las Lajas. Dnešný neogotický kostolík bol postavený na mieste, kde sa miestnemu indiánovi ako inak zjavila ako inak Panenka Mária a niečo dobrého mu vyviedla, za čo na oplátku miestni nadšenci postavili takéto čačané rituálne miesto. Každý rok sa cez Veľkú Noc do tejto kaplnky konajú pešie púte, čo je nepredstaviteľne nebezpečné: ide sa po Panamericane, ceste spájajúcej Aljašku na severe USA s Ohňovou Zemou na juhu Argentíny (s krátkym prerušením na Panamsko-Kolumbijskom pohraničí), a teda táto komunikácia je aj patrične vyťažená a je bežné, že počas tejto púte sa prihodí smrteľná nehoda. Keď sme boli v Paste my, odniesla si to matka s 5ročným synom. Inak je kostolík pekný, s výjavmi z Biblie i s odkazom na družobné pútnické miesta - predsalen, tvoria jeden franchise s Lurdami, Guadaloupe či Medžugorím.

tn_SAM_0317.JPG

Lamky

tn_SAM_0381.JPG

tn_SAM_0345.JPG

"Potom zahnal človeka a na východ od záhrady osadil cherubov

s blýskavými plamennými mečmi, aby strážili cestu k stromu života."

tn_SAM_0369_modif.JPG

Santuario de Las Lajas

Po mesiaci sme sa pustili do cieľa našej cesty – dostať sa po prúde Amazonky až k Atlantickému oceánu. Nakoniec som sa z Brazílie do Pasta vrátil, ale o tom niekedy nabudúce.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

SVET

Všade sú míny, dávajte pozor, kam šliapete. Oslobodzovanie Mosulu potrvá

Islamský štát nemá veľkú šancu ubrániť svoje najväčšie mesto. Zároveň nemá kam ujsť a civilistov berie ako rukojemníkov.

EKONOMIKA

Rumuni aj Bulhari sú na tom s dôchodkami lepšie ako Slováci

Oveľa lepšie vyhliadky má Česko, Poľsko, Maďarsko, Rumunsko a Bulharsko.

KOMENTÁRE

Dráždenie čínskeho draka

Donald Trump si už stihol pohnevať Peking. Zrejme to nebolo nedorozumenie.


Už ste čítali?