Amazonia, časť prvá

Autor: Tibor Somogyi | 14.2.2014 o 10:47 | (upravené 14.2.2014 o 10:52) Karma článku: 8,42 | Prečítané:  1187x

Jedenásteho februára to bol presne rok, čo sme sa s Andresom vydali na cestu za jeho dodnes nesplneným snom: splaviť rieku Amazon. Pohľad do kalendára ma napĺňa nostalgiou. Presne si vybavujem pocity, ktoré ma vtedy v pondelok v Paste premkýnali: nevedel som do čoho idem, nevedel som kde, kedy a či vôbec sa z juhoamerického zeleného pekla ešte vrátim. Táto cestovateľská, ľahučká tažoba neistoty je jeden z najkrajších pocitov, aké som dodnes zažil - je prudko návykový a kto ho raz okúsi, tažko mu už pomôct. Navyše, z Kolumbie sa neodchádzalo ľahko: aj keď Pasto nebolo a ani je optimálne miesto pre život, s komunitou ľudí okolo nás sme si prirástli k srdcu. Nedalo sa nič robiť, volanie diaľok bolo neúprosné a plány nastavené. Odkaz Francisca Orellanu bolo treba naplniť.

So slzami v očiach sme na obed vyrazili z hlavnej stanice, smer Quito, hlavné mesto Ekvádoru. Aj keď vzdialenosť na kilometre je len niečo okolo 250km, kvalita ciest, formality na hraniciach, zjednávanie ceny, zastávky a podobne natiahnu cestu na drastických 10hodín.

Do Quita sme dorazili pár hodín po polnoci. Pri hľadaní ubytovania nám pomohol taxikár, ktorý nás zrejme za províziu vzal do „ekonomického ale slušného“ hotela. Pod touto honosnou definíciou sa ukrývalo cosi naozaj neštandardné: motel. Apropos, motely. V južnej kolumbii je sex bežný ako kdekoľvek inde, ale menej sa o tom hovorí a teda nejaké prespávačky po frajeroch či frajerkách je neakceptovateľný prejav spustlých mravov, ktorý sa naozaj nenosí a už vôbec nepraktizuje. Ľudí tu totiž tiež veľmi ovplyvňuje katolícke prostredie: nevadí, že sa podvádzame všetci a vzájomne, že mnohé dievcatá rodia už v 15tich, podstatné je, že mám na aute nálepku „Jesús es El Senor“ a že so svojim chalanom nespávam v rodičovskom dome na jednej posteli. Nie zas tak odlišné od našich končín, že? Mno a práve motely sú cieľom tejto predkoitálnej migrácie - proste si vezmete motelovú izbu na hodinu/dve/noc aj s celým luxusom a potom zaplatíte za strávený čas. A presne do takéhoto motela nás zaviezol taxikár. Ked sme otvorili dvere ako do garáže, bolo to na vlastnej koži prežité „začim bukvy, vsjo jasno“. Veľká manželská posteľ, šarlátové steny, rohová vírivka(to za príplatok), oproti posteli televízor a na dotvorenie atmosféry v nom naplno pustené porno. Vsjo jasno. Dozorujúci moralista nás po pár hodinách spánku zobudil slovami “Pane, už je 7hodín, treba íst do práce”. Po prvotnom prekvapení že vidí dvoch gringov a krátkej hádke o peniaze sme teda zaplatili pôvodnú sumu, a nepoškvrnení sme naše hniezdočko vymenili za náruč ranného Quita.

tn_IMAG0854.jpg

Náš kvartýr lásky

tn_SAM_0979.JPG

Neogotická katedrála

tn_SAM_0991.JPG

Centrum a menej šťastní quiteňos

tn_SAM_0992.JPG

Menej štastný perro quiteňo v centre

tn_SAM_1012.JPG

Aj toto je Quito

tn_SAM_1014.JPG

A aj toto.

Quito nie je veľmi zaujímavé mesto. Trošku historického centra, nejaké tie kostoly z čias, keď Španieli mečom a kiahňami šírili Novým svetom kresťanskú lásku, morské prasa pred Ježišom(Jesúsom) na kostolnom obraze Poslednej Večere, veľká ulica, a skoro 2 milíóny škaredých ludí. Inak, ten hlodavec má poetické vysvetlenie. Pre lokálcov je dodnes morské prasiatko veľmi sviatočné jedlo. A tak umelec, aby ozrejmil pátos a význam Poslednej večere, nakreslil pred mladého tesára to, čomu noví konvertiti rozumeli: cuy - morské prasa.

tn_SAM_0994.JPG

Hlavné historické námestie

tn_SAM_1001.JPG

Spomínaná freska s morským prasiatkom

Čo je super je horské prostredie v ktorom sa Quito nachádza a ktorými je obkolesené. A tiež názov drsný provincie: Pichincha. Áno, číta sa to presne ta. Pár kilometrov severne od centra Quita je však Mitad del Mundo, Stred sveta, a indikuje bod, kadiaľ vedie rovníková rovnobežka. To všetko urobené formou pekného pamätníka, observatória, múzea a malého insektária, kde sa dá vyfotiť s obrovskými chrobákmi.

tn_SAM_0416.JPG

Mitad del Mundo

tn_SAM_0424.JPG

Tak takto vyzerá rovník

tn_SAM_0428.JPG

Pohľad na východ. Tam niekde za tým kopcom vľavo je Slovensko.

tn_SAM_0465.JPG

Stred sveta a lama

Po dni v Quite sme si nasadli na celonočný autobus do mesta Coca, pomenované po našom conquistadorovi Puerto Francisco de Orellana. Prvé, čo si človek už o 6tej ráno všimne, je horúčavou a vlhkosťou neuveriteľne ťažký vzduch. Po noci v klimatizovanom autobuse to je ako náraz tvárou do betónovej steny. Vzali sme si odvoz, a na korbe taxíka sme sa odviezli do prístavu, na rieku Rio Napo.

tn_SAM_1023.JPG

Rio Napo.

tn_SAM_1018.JPG

...a kto sa smeje naposledy...:)

Počas troch hodín čakania sme si urobili zásoby na nadchádzajúcu cestu(ukázalo sa neskôr, že zatiaľ zbytočne, a ešte neskôr sa ukázalo, že veľmi nedostatočne), zoznámili sme sa so spolucestujúcimi európanmi, dokonca i 18ročným českým bratom. Následne sme nasadli na kanoe pre 30 ludí, a cesta zeleným peklom, ktorá skončila až na brehoch Atlantiku, sa začala.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

SVET

Všade sú míny, dávajte pozor, kam šliapete. Oslobodzovanie Mosulu potrvá

Islamský štát nemá veľkú šancu ubrániť svoje najväčšie mesto. Zároveň nemá kam ujsť a civilistov berie ako rukojemníkov.

EKONOMIKA

Rumuni aj Bulhari sú na tom s dôchodkami lepšie ako Slováci

Oveľa lepšie vyhliadky má Česko, Poľsko, Maďarsko, Rumunsko a Bulharsko.

KOMENTÁRE

Dráždenie čínskeho draka

Donald Trump si už stihol pohnevať Peking. Zrejme to nebolo nedorozumenie.


Už ste čítali?