Po dni strávenom v malej loďke sme sa dostali až do poslednej ekvádorskej stanice Nueva Rocafuerte. Za riekou sa už rokladal jeho obrí sused, Peru. A presne tam sme sa chceli dostať.
Nueva Rocafuerte bola ospalá dedinka s drevenými domami, školou, obchodíkom a veľmi dôležitou policajnou stanicou, kde sme dostali výstupné razítka do pasov. Pôvodne sme sa tu mali zdržať len pár hodín, avšak odvoz išiel až na druhý deň večer, tak nám neostalo nič iné, len u miestnej tetušky stráviť noc. V takom drevenom domčeku, kde sme dostali nocľah, sme boli našťastie len v spoločnosti pavúkov a žiadnych krýs ani švábov.
Rio Napo sa kľukatí cez takéto kulisy
Každodenný lejak
Jedna z dediniek na brehoch Rio Napo
Obyvatelia týchto oblastí si na ekologiu proste potrpia
Počas čakania na lodičku sme sa zoznámili s našimi spolucestujúcimi. Podobný nápad ako my, plaviť sa zeleným peklom, mali ešte 2 čílske páry, a párik z bývalej tretej ríše po anšluse. Tí sa nakoniec ale rozhodli ísť vlastnou lodičkou, ale o tom možno neskôr. V Nueva Rocafuerte sme teda strávili v podstate 2 dni nefalšovanej atmosféry amazonského pralesa: 100percentná vlhkosť, za deň 2 lejaky, do uší bijúce ticho, v noci nad hlavami netopiere veľkí ako mačky a zdrvujúca nuda. Jediným rozptýlením počas čakania na loďku bol rozhovor s osadenstvom, prechádzka dedinou a neetické dráždenie malej tarantuly čo mala hniezdo v palme, kde sme sedeli.
Náš miestny spolubývajúci ....
....a jeho bratranec z riečnej ulice.
Armada del Ecuador
Keďže lodička nie a nie prísť, a už hrozil západ Slnka, ktorý by nás donútil čakať ďalší deň v tomto epicentrne statickosti, našiel sa ochotný ekvádorec a nás všetkých na vlastnej loďke zaviezol do Cabo Pantoja. Vitajme v Peru.
Cabo Pantoja bola pohraničná dedina s vojenskou posádkou, kam raz za čas prišla veľká transportná loď z 5 dní plavby vzdialeného Iquítos, odborne zvaná „lancha“. Jej príchod a následný odchod akoby určoval tep života v celom okolí: už v Ekvádore všetci vedeli kedy odchádza lancha z Pantojy. Niet sa ale čo čudovať, toto bol jediný neletecký spôsob spojenia s okolitým svetom. Ako sme neskôr uvideli, cestovali ňou okrem zvierat a tovaru aj celé rodiny, starci a stareny, a dokonca tehotné ženy. A skupinka tulákov. To akože my.
Pohľad na Rio Napo z Cabo Pantoja. Samozrejme, chystá sa pršať.
Takto si tam žijú CaboPantojania.
Z tejto ninja nebude...
...ale pekne polievočka.
Lancha mala odchod až o 2 dni, tak sme si v záujme šetrenia zavesili hamaku rovno na palubu našej budúcej pohyblivej domoviny. Následne sme stretli prehnane ochotného Ramira. Ramiro nám nasľuboval, že hodinku od dediny je bastante divych prasiat, čo môžeme zastreliť, bastante piraní čo môžeme uloviť a bastante veľa mangovníkov s bastante veľa mangami. To slovíčko „bastante“ sa do slovenčiny v danom kontexte prekladá ako „poko*okot“, akože strašne moc veľa. Kto by odolal, že áno. Na druhý deň, keď sa napoludnie Ramiro zobudil z prechlastanej noci, sme vyrazili. Vzali sme so sebou aj pušku s bastante nábojmi na to bastante divých svíň, a tiež aj mačety a rybárske náčinie.
Claro, ideme na turistiku.
Po troch hodinách pochodu, brodenia sa močiarmi, útekom pred divými včelami sme dorazili k takej kaluži, kde samozrejme po prasatách alebo aspoň mangách nebolo ani slychu. Aspoň že piraní sme chytili až 3, ale to sa podľa mňa povie tri a nie bastante.
Kaluž. Tu sme ulovili bastante piraní. Presne 3.
Ulovená piraňa
Miestny živočích. Vie niekto, čo to je?
Pozostatky primárneho pralesa
Bolo mi jasné, že sa budeme vracať za tmy, a predstava pochodu v dažďovom pralese v noci, bez svetiel a akejkoľvek znalosti terénu mi nejako nevoňala, tak som začal vyvolávať koncepčný stres a urgovať návrat. Ramiro akoby mal stále čas a jediné, čo hovoril, bolo „claro, jasné, za 40 minút sme doma“ a táto veta mu ostala počas celej cesty späť, ktorá nakoniec trvala takmer 5 hodín. Keď spadla tma, bola to naozajstná jaskynná tma: vysokánske stromy nad nami zakrývali akékoľvek náznaky zapadajúceho slnka, a okrem jednej čelovky, ktorú mal náš rakúsky priateľ, sme nemali nič na svietenie. Napadla ma naivná predstava, že už ani nemôže byť horšie. Mohlo. Čoskoro sa prihnali mraky, a spustil sa priam démonická búrka s bleskami, skutočný tropický lejak, akoby sa nebo roztrhlo. Všetky chodníky sa zrazu smenili na divé rieky, kde každý krok znamenal zaboriť sa po členky do bahna a riskovať zlomeninu. V takýchto podmienkach nám však akoby miestni bohovia chceli pomôcť: okrem tej jednej čelovky sme nemali žiaden zdroj svetla, a teda tie blesky, ktoré inak naháňaju strach, blesky nám v podstatepomáhali a osvetľovali cestu. Neuveriteľné. Priam zázračne sme sa bez akejkoľvek ujmy(!!) dostali až do dediny, kde sme zjedli nachytané ryby. Ryba tak mizerná, ako je piraňa, nikdy nemôže chutiť lepšie ako po takomto pochode.
Celé toto však bolo nič oproti tomu, čo nás čakalo nasledujúcich 5 dní na lodi.