Amazonia, časť tretia

Autor: Tibor Somogyi | 22.5.2014 o 14:10 | Karma článku: 6,30 | Prečítané:  822x

Naše putovanie nás doviedlo do dediny Cabo Pantoja, kde sme prežili búrku, zjedli pirane a plní ideálov sme sa dali plaviť ďalej, dolu prúdom Rio Napo. Claro.

Na druhý deň sme skoro ráno vyplávali. Zo začiatku bolo ľudí tak zo dvadsať , ale postupne sa to plnilo a ku koncu plavby bola plná až lancha praskala. Naša loď bola primárne dedikovaná na transport banánov, ľudia boli viacmenejplatiaci vedľajší tovar, a tak to aj vyzeralo – každú chvíľu sme niekde stáli, aby sme naložili banány. Banány, ďalšie banány, viac banánov, ešte banány, toľko banánov, koľko sa napchalo do brucha tejto lode, sa nemohlo zjesť na Slovensku za celých 40rokov budovania svetlejších zajtrajškov.

Cabo Pantoja - naša lancha peklom 

 Banány

  Banány

 Banány 

 Banány

Tá loď,  to bolo niečo hrozné: ľudia ležali apaticky v hamakách, zvyšky jedla a otrusinky im padali rovno na telá alebo pod nich, hamaky krížom-krážom jedna cez druhú bez úcty k životnému priestoru okolia,ženy kojili svoje ušmatlané deti priamo pred všetkými cestujúcimi.všade po zemi odpadky, nikto sa ani neunúval udržiavať poriadok – maximum bolo, že niekto v záchvate čistotnosti hodil svoje smeti do rieky.

Pomocné plavidlo, z ktorého si cestujúci urobili pohyblivú skládku

Takto sme žili na hornej palube

Spolutuláci z Chile. 

Loď mala 3 podlažia: najspodnejšie na tovar, zvieratá a posádku, druhá klaustrofobická paluba pre ľudí so sprchami(fuj) kde tiekla ako zlá káva hnedá riečna voda, kuchyňou(fuj fuj fuj) a toaletami(1000x fuj), a nakoniec horná paluba, ktorá bola otvorená a tam sme spali aj my s Andresom a pár ďalšími ľudmi z Európy a Chile. Tá druhá paluba vyzerala úplne zúfalo, keďže som tam chodil raz denne kvôli "sprchám", som mal pocit že som sa ocitol v Dárfúrskom utečeneckom tábore. Jedna teta tam mala v takom vedierku od natieračskej farby pečeného pásavca: po 2 tropické dni si z neho spolu s muchami a iným hmyzom, len tak, pre chuť, uždibovala, a potom ho dala do igelitového sáčku a pokračovala v uždibovaní. Hnus nehorázny.

 Podmienky na druhej palube.

Ten kúsok žltého čohosi v červenom vedre pásavec. Mňamki.

Úžas z množstva banánov a hnusu však prekonala jedna omnoho smutnejšia skutočnosť: správanie sa miestnych ku zvieratám. Sliepky, hlúpe ale predsalen živé, boli v maličkých bedniach celé dni na slnku alebo v spomínaných tropických lejakoch; kohúty priviazané špagátom o zábradlie schválne tak, aby jednu nohu mali vždy neprirodzene zdvihnutú a teda sa nemohli biť; prasatá pri brutálnych presunoch na loď za nervydrasajuceho kvikotu ťahali po zemi ako vrecia zemiakov, až upadali do bezvedomia. Kravy nedostávali od druhého dňa žrať, lebo posádka zistila, že keď krava príjma potravu, produkuje odpad a ten treba upratať aby banány nezačali hniť: teda nekŕmením koncepčne vyriešili príčinu, a tak predišli prácnym následkom. +1 páčik za pragmatické rozmýšľanie. Najkomickejšie bolo naložené s korytnačkou: proste jej urobili do panciera dieru a touto dierou ju priviazali špagátom o zábradlie vedľa sliepok.

 zaZIPované korytnačky

 Tá čistota. 

Prasiatko za moment odpadlo. Škoda(našťastie?), že ten kvikot sa nedá fotografiou zachytiť.

 

Kravy ako z faraónovho sna

Táto smutná zoozmeska, komáre, nuda, príšerné jedlo(ku koncu sme s Andresom kradli banány a kupovali ovocie od tetušiek na lodi za európske ceny), hlad(ja som schudol za čas v Amazónii 6kilogramov), tropické teplo, pravidelné ošiaľujúce lejaky a ľudia, čo sa chovali horšie ako spolucestujúce prasatá, urobili z celej cesty peklo. Z Pantojy na ekvádorských hraniciach do mesta Iquítos v srdci peruánskej Amazónie to trvalo 5 a pol dňa, a môžem bezpečne povedať, že to bolo najhorších súvislých 5 dní môjho doterajšieho života.

 Naša partia

Jedna z osád po ceste 

Divný Dán, čo išiel do peruánskeho pralesa učiť capoeiru. 

Deti.

Aj keď sme prežili túto lodnú mizériu, naše muky neskončili. Od druhého dňa na lodi som sa navyše cítil dosť mizerne, bolesť hlavy, sopel ako švihadlo, a Andresovi tieto stavy začali na štvrtý deň. Pre istotu sme išli v Iquítos do nemocnice, kde nám najsexi lekárka v okruhu určite aspoň 1000km oznámila diagnózu: horúčka dengue. Môj prvý nápad bola kúra cuba libre post coitum, ale sme nakoniec dostali paralen:-) Na dengue sa síce dá zomrieť, ale v mojom prípade to bolo niečo ako chrípka - nič príjemné, ale ani neznesiteľné. Ono to kvôli tomu tropickému názvu však znie omnoho viac cool. 

Iquítos

Je všeobecne známe, že čokoľvek, čo čoilen trošku zaváňa západnou kultúrou (aj keď to prišlo z východu, trebársTaliansko), napríklad cestoviny alebo hamburger, je v latinskoamerických krajinách nepredstaviteľne drahšie a výrazne horšie. A práve tu uprostred amazonskej džungle, na mieste kde by som to čakal najmenej, som zažil veľmi príjemný gastronomický zážitok: pizza zaiste najlepšejšia, najdokonalejšia a najchrumkavejšia na celom celučičkom svete. Ktovie, či to bolo kvôli tej dengue alebo  tomu hladu, ale tá pizza - to bola pečená rozprávka.  A hľa, tu, rovno uprostred zeleného pekla. Len bolo treba dúfať, že miestny pizzaiolo nenakupoval na trhu. Viď obrázky nižšie.

Rôzne šamanské pomôcky

U seňora mäsiara

Okrem pizze a zdravotnej starostlivosti je Iquítos ospalé, upotené a údajne najväčšie mesto na svete, kam sa nedá dôjsť po suchej zemi. Tí, čo čítajú Celestínske proroctvá - sorko za spoiler.

Amazónia 

....a zvířátko na záver:)

Na ďalší deň sme už mali kúpené lístky na loď do kolumbijskej Leticie, kde sme sa rozhodli po skúsenostiach z Peruánskej lode si radšej priplatiť 2násobok ceny za rýchlosť, ako stráviť opäť 3dni na transportnej lodi. Hasta en Colombia hermosa.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

SVET

Všade sú míny, dávajte pozor, kam šliapete. Oslobodzovanie Mosulu potrvá

Islamský štát nemá veľkú šancu ubrániť svoje najväčšie mesto. Zároveň nemá kam ujsť a civilistov berie ako rukojemníkov.

EKONOMIKA

Rumuni aj Bulhari sú na tom s dôchodkami lepšie ako Slováci

Oveľa lepšie vyhliadky má Česko, Poľsko, Maďarsko, Rumunsko a Bulharsko.

KOMENTÁRE

Dráždenie čínskeho draka

Donald Trump si už stihol pohnevať Peking. Zrejme to nebolo nedorozumenie.


Už ste čítali?