Návrat do Pasta

Autor: Tibor Somogyi | 31.3.2015 o 15:12 | (upravené 2.4.2015 o 13:51) Karma článku: 9,11 | Prečítané:  482x

Po návrate do Pasta som si musel naozaj nájsť svoje miesto. Nakoľko to bolo už skoro pol roka na cestách, Pasto sa aspoň na nejaký čas malo stať mojím prechodným domovom a bolo nutné sa zmeniť z turistu na dočasného rezidenta - s tým, že ako dlho dočasného, ukáže čas. 

 

Ako som spomínal, Pasto je neveľmi pekné či zaujímavé mesto plné neomietnutých budov a mizerného počasia. Moji kolumbijskí priatelia mi zabezpečili vlastnú izbu u Terezy, u ktorej som býval ešte pred odchodom na Amazonku, a ktorá sa živila obchodom s garbiarskym tovarom. Okrem nej v dome žili na samostatnom poschodí aj Terezini rodičia, ale s nimi som prichádzal do styku len výnimočne. Dom bol v barriu Caicedo Alto, nie veľmi prívetivom sídlisku plnom neomietnutých domov, ktorý sa tiahol do kopca západne od západe Pasta. To na dokreslenie atmosféry.

O to viac som si užíval prítomnosť dvoch ďalších ubytovaných, a síce dvoch sesterníc vo veku 18 a 16 rokov. Obe boli také jednoduché dievčatká z dediny zvanej Belén, oproti ktorému je Kokava nad Rimavicou nikdy nespiaca metropola uprostred šoubiznisu. V Paste boli preto, aby pracovali v garbiarstve Terezinho priateľa a po večeroch študovali angličtinu, ktorá im mala pomôcť sa dostať na univerzitu. Hehe. Každého, kto si takúto spolubývajúcu štruktúru predstaví ako jeden nikdy nekončiaci maratón sexu, zábavy a hriechu, hneď uvediem na pravú mieru: nie. Netreba sa nechať zmýliť národnosťou, mentálnou kapacitou či atraktívnym vekom. Ani prostoduchá kolumbijská teenagerka nemusí byť ideál ženy, a dokonca ani keď sú dve a obe blbé ako balvan. Tieto dve jednoduché Márie väčšinu svojho času strávili smažením zemiakov, behaniu za susedmi a chatovaním na fejsbúku. To však je nič v optike ich hygienických návykov, a tu upozorňujem citlivejšie povahy aby nemoralizovali a prešli rovno na ďalší odsek. Ich bordelárstvo a zmysel pre humus bol až fascinujúci a pravidelne ma dovádzal do šialenstva: vždy keď varili, tak použili všetky hrnce a taniere v dome. Samozrejme, umyli len to, čo potrebovali tesne pred varením, a všetko použité nechali do ďalšieho dňa špinavé, bez ohľadu na hygienu či okolitých ľudí, až kým to znovu nepotrebovali. Vzdialene, ale predsalen s jedlom, súviseli aj defekačné aktivity týchto mladých dám. Bolo úplne bežné nájsť nahnedlé memento včerajšieho dňa na sklznici alebo rovno apnoe plávajúce v toalete, alebo pri tom, ako po večeroch sedeli za tým fejsbúčikom, si pekne do tandemu poprdkávali a veselo sa na tom smiali, až im ten laptopisko div na zem nepopadal. Z úplne iného súdka je nasledovný zážitok, ktorého som sa žiaľbohu, ale niekedy možnože to je našťastie že žiaľbohu, lebo inak by som nemal o čom písať, stal svedkom. Raz som išiel umývať kúpeľnu, a jednej z dotyčných slečien -že ktorej, je dodnes zahalené rúškom tajomstva- príroda v ten deň periodicky pripomenula Evinu pahltnosť a že krv ozaj neni voda. Sprchovací kút vyzeral ako dvor po zabíjačke - bolo vidno istú snahu zmyť tú spúšť, ale vo výsledku to vyšlo tak, že s trochou chleba by Edward Cullen mal riadnu porciu krvavého eintopfu. Ale inak baby boli fajn.

Okrem bývania si trebalo nájsť aj nejakú činnosť, vdaka ktorej by som sa nenudil, by som za ňu dostal aj nejaké peniaze a ideálne aby ma nikto pri nej nechcel zastreliť. Tým sa síce škrtá 80% všetkých kolumbijských jobových stereotypov, ale nakoniec som to zvládol. Ako šedooký mono, beloch, čo dokonca vie (trošku) po španielsky, navyše z krajiny veľkej ako kolumbijský kraj o ktorej nikto nikdy nepočul, som bol žiadaný a populárny materiál. Nakoniec som si vybral učiť angličtinu v jazykovej škole a dokonca krátky kurz slovenskej kultúry a jazyka(vážne), ale napríklad ako inžiniera ma po prípadnom absolvovaní potrebnej byrokracie chceli prijať na univerzitu za profesora(smrťeľne vážne).

Počas hodín angličtiny som si užil veľa srandy. Nikdy by som nepovedal, že učiť je také….hmm, zaujímavé. Dokonca by som povedal, že ma to bavilo a vôbec to nebolo ťažké, takže neviem na čo sa hrajú 5 rokov na pedagogických fakultách:) Just kidding. A hodinová mzda, ktorú som samozrejmeNEPOBERAL, bola vyššia ako učiteľ na Slovensku. No kidding.

Mal som 2 skupiny asi po 5 žiakov, jednu takú teenagerskú okolo 14rokov, a jednu takú večernú staršiu s vekom okolo 20. Žiaľ, nemám s nimi žiadne fotky. Všetci moji žiaci chodili na hodiny viacmenej dobrovoľne, niektorých tam donútili chodiť rodičia, ale neskromne myslím, že každému moje hodiny prospeli. Okrem toho, že som dostal knižku podľa ktorej som mal ísť, som sa veľmi často s nimi rozprával na témy ktoré ma zaujímali a pre nich to bolo niečo netradičné, že sa len tak s nimi niekto v škole rozpráva. Možno som to už v článkoch niekde spomínal, počas celej mojej cesty Južnou Amerikou som nevychádzal z údivu nad tým, ako dokonca aj vzdelaní ľudia nemajú ani šajnu o fungovaní sveta za hranicami ich záujmov. Tu nejde o to že zubár naozaj nemusí vedieť popísať funkčnosť memristora(ha! Ano, aj také je), ale pri otázkach o tom, aké veľké rieky sú v Kolumbii alebo s akými krajinami Kolumbia susedí, si nevedeli rady ani dospelí. Podľa môjho názoru to nie je dobre, lebo akú-takú predstavu o svete okolo by mal mať vskutku každý absolvent základnej školy. Osobne si neviem predstaviť že by niekto z mojich spolužiakov vo veku 14 a viac rokov nevedel vymenovať 5 susedov Slovenska.

Ďalšia zaujímavá vec je, že učiteľ je pre deti vskutku autorita - aspoň mňa. Deti ma naozaj rešpektovali a hlas som musel zvýšiť len raz, keď mi jeden exhibicionistický pubertálny jebko (v európe sa to teraz tuším nazýva “hyperaktívne dieťa s ADHD na pokraji hormonálnych zmien, prejavujúce svoju jedinečnú individualitu”) jedným uchom počúval rádio a pohmkával si pritom do rytmu. Som mu povedal, že keď tu nechce byť, môže ísť domov, ale bordel mi tu robiť nebude. Síce sa sťažoval a už viacej neprišiel, ale holt, mať gringa bola pre školu príliš silná konkurenčná výhoda aby z niečoho vinili mňa:)

A k tej druhej, staršej skupine, sa mi stala príhoda s dňami a mesiacmi. Učili sme sa názvy dní v týždni, a som sa teda ich spýtal, či vedia odkiaľ skutočne pochádzajú anglické či španielske názvy dní. Samozrejme, nevedeli, a tak som im začal dôvodiť. Pri štvrtku, Thursday, som sa zastavil, lebo pri slovách o Thórovi a Vikingoch boli ich tváre ešte bezradnejšie ako zvyčajne. Pýtam sa, viete kto boli Vikingovia? Ticho. Viete kde je Nórsko? Ticho. Viete že okrem kresťanstva kedysi ľudia verili aj v iných bohov? Ticho. Tak teda áno, boli aj Vikingovia aj iní bohovia, a jeden z nich bol Thór, mal takú rohatú prilbu a behával s takým veľkým kladivom. Na to sa jedna slečna prihlásila: “To ten z Avangers?”

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

SVET

Všade sú míny, dávajte pozor, kam šliapete. Oslobodzovanie Mosulu potrvá

Islamský štát nemá veľkú šancu ubrániť svoje najväčšie mesto. Zároveň nemá kam ujsť a civilistov berie ako rukojemníkov.

EKONOMIKA

Rumuni aj Bulhari sú na tom s dôchodkami lepšie ako Slováci

Oveľa lepšie vyhliadky má Česko, Poľsko, Maďarsko, Rumunsko a Bulharsko.

KOMENTÁRE

Dráždenie čínskeho draka

Donald Trump si už stihol pohnevať Peking. Zrejme to nebolo nedorozumenie.


Už ste čítali?