So slzami v očiach sme na obed vyrazili z hlavnej stanice, smer Quito, hlavné mesto Ekvádoru. Aj keď vzdialenosť na kilometre je len niečo okolo 250km, kvalita ciest, formality na hraniciach, zjednávanie ceny, zastávky a podobne natiahnu cestu na drastických 10hodín.
Do Quita sme dorazili pár hodín po polnoci. Pri hľadaní ubytovania nám pomohol taxikár, ktorý nás zrejme za províziu vzal do „ekonomického ale slušného“ hotela. Pod touto honosnou definíciou sa ukrývalo cosi naozaj neštandardné: motel. Apropos, motely. V južnej kolumbii je sex bežný ako kdekoľvek inde, ale menej sa o tom hovorí a teda nejaké prespávačky po frajeroch či frajerkách je neakceptovateľný prejav spustlých mravov, ktorý sa naozaj nenosí a už vôbec nepraktizuje. Ľudí tu totiž tiež veľmi ovplyvňuje katolícke prostredie: nevadí, že sa podvádzame všetci a vzájomne, že mnohé dievcatá rodia už v 15tich, podstatné je, že mám na aute nálepku „Jesús es El Senor“ a že so svojim chalanom nespávam v rodičovskom dome na jednej posteli. Nie zas tak odlišné od našich končín, že? Mno a práve motely sú cieľom tejto predkoitálnej migrácie - proste si vezmete motelovú izbu na hodinu/dve/noc aj s celým luxusom a potom zaplatíte za strávený čas. A presne do takéhoto motela nás zaviezol taxikár. Ked sme otvorili dvere ako do garáže, bolo to na vlastnej koži prežité „začim bukvy, vsjo jasno“. Veľká manželská posteľ, šarlátové steny, rohová vírivka(to za príplatok), oproti posteli televízor a na dotvorenie atmosféry v nom naplno pustené porno. Vsjo jasno. Dozorujúci moralista nás po pár hodinách spánku zobudil slovami “Pane, už je 7hodín, treba íst do práce”. Po prvotnom prekvapení že vidí dvoch gringov a krátkej hádke o peniaze sme teda zaplatili pôvodnú sumu, a nepoškvrnení sme naše hniezdočko vymenili za náruč ranného Quita.
Náš kvartýr lásky
Neogotická katedrála
Centrum a menej šťastní quiteňos
Menej štastný perro quiteňo v centre
Aj toto je Quito
A aj toto.
Quito nie je veľmi zaujímavé mesto. Trošku historického centra, nejaké tie kostoly z čias, keď Španieli mečom a kiahňami šírili Novým svetom kresťanskú lásku, morské prasa pred Ježišom(Jesúsom) na kostolnom obraze Poslednej Večere, veľká ulica, a skoro 2 milíóny škaredých ludí. Inak, ten hlodavec má poetické vysvetlenie. Pre lokálcov je dodnes morské prasiatko veľmi sviatočné jedlo. A tak umelec, aby ozrejmil pátos a význam Poslednej večere, nakreslil pred mladého tesára to, čomu noví konvertiti rozumeli: cuy - morské prasa.
Hlavné historické námestie
Spomínaná freska s morským prasiatkom
Čo je super je horské prostredie v ktorom sa Quito nachádza a ktorými je obkolesené. A tiež názov drsný provincie: Pichincha. Áno, číta sa to presne ta. Pár kilometrov severne od centra Quita je však Mitad del Mundo, Stred sveta, a indikuje bod, kadiaľ vedie rovníková rovnobežka. To všetko urobené formou pekného pamätníka, observatória, múzea a malého insektária, kde sa dá vyfotiť s obrovskými chrobákmi.
Mitad del Mundo
Tak takto vyzerá rovník
Pohľad na východ. Tam niekde za tým kopcom vľavo je Slovensko.
Stred sveta a lama
Po dni v Quite sme si nasadli na celonočný autobus do mesta Coca, pomenované po našom conquistadorovi Puerto Francisco de Orellana. Prvé, čo si človek už o 6tej ráno všimne, je horúčavou a vlhkosťou neuveriteľne ťažký vzduch. Po noci v klimatizovanom autobuse to je ako náraz tvárou do betónovej steny. Vzali sme si odvoz, a na korbe taxíka sme sa odviezli do prístavu, na rieku Rio Napo.
Rio Napo.
...a kto sa smeje naposledy...:)
Počas troch hodín čakania sme si urobili zásoby na nadchádzajúcu cestu(ukázalo sa neskôr, že zatiaľ zbytočne, a ešte neskôr sa ukázalo, že veľmi nedostatočne), zoznámili sme sa so spolucestujúcimi európanmi, dokonca i 18ročným českým bratom. Následne sme nasadli na kanoe pre 30 ludí, a cesta zeleným peklom, ktorá skončila až na brehoch Atlantiku, sa začala.
