Týmto veršom od nás privítal Manaus, najväčší prístav na rieke a hlavné mesto štátu Amazonas. Tento rodák z Amazonie krásne zachytil vášeň pre rieku tých, ktorí sa na nej rodia, žijú i zomerajú. Pre slabosť v portugalčine nechám preklad na každého zvlášť:-)
S mojou nemecko-indickou svorkou sme si hneď zrána pekne pobehali po centre, nakoľko bolo treba nájsť ubytovanie vhodné aj pre cenovo citlivých členov. Našli sme si hostel na skok od slávnej Opery, v domnení že všetko budeme mať na skok.
Teatro Amazonas
A mali sme svätú pravdu: všetko, teda presne Teatro Amazonas, bolo na skok. Nie že by všade inde bolo ďaleko, ale v tom Manause proste nič na pozeranie nie je. Aspoň sme nič nenašli. Boli sme v takom akože ošumelom lesnom parčíku so zvieratami, kde pobehoval polodomestifikovaný agouti. Tento agouti je take malé zvieratko, vyzerajúce ako niečo medzi malým prasiatkom a potkanom. Má však zaujímavý zvyk: ako údajne jediný zvierací druh okrem človeka vie otvoriť orech para(alebo po slovensky tiež paraorech). Kedže semtam zabudne, kde si svoj paraoriešok skryl, je nevyhnutným článkom v zložitom procese života a rozmnožovania stromov para. Taktiež sme videli amazonského lamantína, čo sa po brazílsky píše “peixe-boi” a po brazílsky číta “pejše boj” a po brazílsky znamená rybacia krava ale inak je to normálny sladkovodný lamantín.
Malá expozícia amazonskej fauny
Obzeráme lamantíny
Peixe-boi
....a sexi detail. Kto vie či ide o krokodíla, alebo aligátora?
Agouti
Boli sme v Teatre Amazonas na detskom predstavení v portugalčine, interiér OK, ako dovezený z Paríža, a úplne sa uspokojím s nálepkou kultúrneho ignoranta ale bolo to jednoducho hrozne nudné. Naša krajšia časť skupinky sa rozhodla si privyrobiť umeleckým performáns, a za pol hodinku, kým sme my boli na predstavení, si zarobila na celé ubytovanie. Veľká škoda že nevládnem žiadnym takýmto ľahko speňažiteľným softskillom. A to je asi tak všetko čo sme tam videli.
Zarábame cash
Do pralesa, čo je tradičný cieľ návštevníkov Manausu, ma z bastante dôvodov akosi neťahalo, takže jediný dojem, čo vo mne Manaus zanechal, bol pocit strachu a zmaru. Po prvýkrát som sa na svojej ceste necítil bezpečne, a keď okolo mňa v noci prechádzala skupinka miestnych výrastkov, nebolo mi všetko jedno.
V Manause som strávil 3 nudné upršané dni plné plánovania ďalších ciest, pitia caipirinh a pozorovania narkomanov. Takže výsledok - podľa mňa je Manaus príšerne nudné a drahé mesto, odporná upotená diera uprostred pralesa, kde nič okrem dažďa, opery a narkomanov nie je. Neviem si predstaviť, čo robili návštevníci tohto mesta teraz počas Majstrovstiev pred zápasom.
Ah, predsalen niečo, na čo si dodnes pamätám a nikdy nezabudnem: po opernom zážitku sme sa išli pozrieť na trhovisko, kde sme videli krysy, šváby a okrem iných narkomanov aj takú kreatúru (snažím sa vyhnúť názvom ako “človek” či “osoba”) ako z filmu Silent Hill(napríkladtu). Pohľad jej prázdnych očí na bledej tvári a pootvorených, nahnedlých bezzubých úst asi nikdy zo svojej hlavy nedostanem. Foto nemám.
Námestie pred Teatro Amazonas
Po troch dňoch mi letelo lietadlo, smer Belém. Pôvodne som nechcel letieť, ale po skúsenostaich z rieky Rio Napo som mal bastante dôvodov, aby ma predstava ďalších 5tich dní na (žiadnej) lodi vôbec nelákala, a tak som si ešte v Leticii kúpil letenku. A dobre som urobil: nakoľko išlo o denný let, mal som amazonský prales ako na dlani. To bolo niečo, niečo neuveriteľné, na čo sa len veľmi ťažko hľadajú slová: nefritový oceán od obzoru po obzor, kam až oko dovidelo, sa rozprestieral koberec zelených pľúc našej planéty. A pomedzi to - ako had, miestami hnedý, inde čierny ako žúžoľ a inde zasa vďaka unášaným ílom nažltlý, kľukatila sa, vetvila a zasa spájala Amazonka so svojimi prítokmi. Videli sme jeden zo tekutých zázrakov sveta, takzvané “Snúbenie vôd”, kde sa hneď pri Manause spája rieka Solimôes farby latté s černotou rieky Rio Negro, aby spolu ešte niekoľko desiatok kilometrov tiekli popri sebe, bez vmiešania sa jednej do druhej, už oficiálne ako rieka Rio Amazonas. Videli sme belostné, gýčovito idylické pláže Alter do Chao, akoby dovezené odniekiaľ z Karibiku, poblíž mesta Santarém. Skutočný zázrak. Ohromnú veľkosť celého pralesa, jeho ohromujúci majestát sa dá vidieť len z výšky: naozaj, slovami Felixa Baumgartnera, niekedy musíte ísť veľmi vysoko, aby ste videli, ako malý ste. Bolo však vidno i smutné dôsledky ľudskej činnosti: záhryzov do pralesa bolo mnoho, a ostáva nám len veriť, že toto zelené peklo nemá dni svojej už nadobro zrátané.
Takto vidia bohovia Snúbenie vôd. Rio Negro ide viac sprava.
Západ Slnka nad Amazoniou
Kto nájde na obrázku ten obrovský zaoceánsky tanker? Klik na obrázok pre kontrolu :-)
Žiadne more ani jazero. Rieka.
Na týchto obrázkoch sa dajú vidieť spomínané farby pritekajúcich vôd.