Z mesta Belém som sa po pár dňoch pustil hlbšie na juh, do mesta São Luis. Doprava po Južnej Amerike sa najčastejšie rieši autobusom, či už diaľkovým alebo nejakým lokálnym, chodí sa proste busom. Okrem toho v andských krajinách funguje aj takzvané por-puesto, to znamená že nejaký maník si kúpi van, a vozí na ňom ľudí po nejakej trase. Vyštartuje, keď je auto plné, cestou berie ďalších cestujúcich, a zastaví vám, kde si poviete. Okrem názvu „per-puesto“ sa v andskej Kolumbii tento druh dopravy nazýva aj „buseta“ - keď však poviete v Brazílii že „si vezmeme busetu“, beriete si teda, ehm, mno, ženský prirodzenie. Toľko jazykové okienko na úvod, proste som si vzal veľký a drahý nočný autobus na ceste z Belému do São Luis v štáte Maranhão a na busetu som si musel počkať až naspäť do Kolumbie. Hehe, že aký dvojzmysel.
São Luis je úplne iné mesto ako som dovtedy videl v celej Južnej Amerike. Bolo založené Francúzmi, a akosi ten šarm zostal v historickom centre až dodnes. Okrem historického centra má São Luis aj krásnu promenádu s mrakodrapmi na pláži. V minulom pokračovaní som nespomenul, že Belém je mesto na rozhraní pralesa a oceánu, niečo úplne iné, ako si človek predstaví pod pojmom „Brazília“. São Luis je k tej brazílskej Brazílii s čokoládkovými riťkami, siahodlhou plážou a caipirinhou omnoho bližšie.
Staré mesto má zvláštne čaro, so super umeleckou atmosférou založenou na smutnej historii otrokárskych čias, a africké rytmy novodobých bubebíkov sa rozliehajú pri akcii zvanej “Tambor Creolle” centrom mesta každým večerom: uprostred kruhu publika je niekoľko bubeníkov, ktorí svojím zvukom udávaju rytmus pre skupinku tanečníkov, priam freneticky skákajucich do tohto rytmu. Tempo je šialené, to ale nebráni niekoľkým z prizerajúcich sa aby sa k tejto ekstatickej aktivite pridala.
Ako by to bolo, keby som aj tu nemal šťastie na nejakého podivína. Keď sme s mojimi novými kamošmi z hostela boli na pláži Praia do Calhau, inak spomínaná pláž presne ako z brazílskej pohľadnice, sme popíjali pivo v jednom z plážových barov, všimol som si ako okolo ostatných turistov sa začala motkať taká akási príliš priateľsky naklonená dievčina. V optike amazonských pomerov z posledného mesiaca, kde aj otvorená zlomenina mala istý sexepíl, bola až neprirodzene krásna. S pribudajucimi pivami čoraz krajšia. Tie isté pivá ma nakoniec donútili využiť plážové WC. Po pár krokoch som ho aj našiel, identifikoval som pánske toalety a v momente, ke som sa natiahol za kľučkou, sa predomnou otvorili dvere a v nich stála naša krásavica. Usmiali sme sa na seba prvýkrát, a spýtala sa ma kam idem. Ja že na toaletu. A ona že ale toto su toalety pre dievčatá, dámy, ženy, kundičky, a následne argumentačne pritvrdila tým, že si vyrhnula sukňu aj so zažltnutými gaťkami a s úsmevom č.2 mi prstom ukázala, čo tým presne myslí. S úsmevom č.3 som jej poďakoval, že dnes naozaj nie, a vošiel som na toaletu. Čo robila ona na pánskej toalete, som sa našťastie nikdy nedozvedel.
Poblíž São Luisa je miesto zvané Alcántara, sídlo brazílskeho vesmírneho programu. Zo stredoškolskej fyziky si každý zaiste pamätá, že čím je človek bližšie k rovníku, tam je odstredivá sila väčšia, a keďže Alcántara je len nejaké 3stupne od rovníka, je/bol to kozmodróm údajne s najlepšou pozíciou na Zemi. Na vesmírnom programe spolupracovali Brazília a Ukrajina, avšak zdá sa, že z vesmírneho programu akosi už veľa neostalo. Aspoň to tam tak vyzeralo.
São Luis bolo ozaj jedno krásne mesto, z ktorého som po krátkom výlete do snovej krajiny Lencois Maranhensis započal moj návrat ponad Amazonský prales naspäť do Kolumbie. O tom nabudúce.