Lençóis Maranhenses (treba čítať ako „lensoiš maraňenzis“) je notoricky známe miesto v týchto končinách Brazílie, a častým turistickým cieľom pre všetky okolité veľké mestá. V každom hosteli či reštaurácii je odkaz na cestovnú kanceláriu, ktorá zájazd ochotne zorganizuje. Ja som sa teda rozhodol zorganizovať si výlet podľa seba, a na rovnakú myšlienku som nahovoril aj Miriam, Nemku kdesi od Magdeburgu. Takže sme s vykašľali na cestovné kancelárie, našli sme si ubytko hneď ako sme vystúpili a takto sme ušetrili po 50 USD. Voilá. Po príchode do dediny Barrerinhas, ktorá je akoby vstupnou bránou do parku, a hneď ukázalo, ako dobre sme urobili: každý dom je nejaké ubytovacie zariadenie alebo minihotel. Na privátanie sme videli kŕdeľ supov, ako si na navodenie atmosféry rozoberá mŕtveho psa. Vitajme v Barrinheiras.
Po krátkej jazde džípom sa dostávame na okraj malej púšte. Okrem áut sa do niektorých častí parku dá dostať malým člnom, alebo niektorí si zvolia romantiku z konského chrbta či peší presun.
LM je zvláštna krajina. Celé more piesku leží na pobreží Atlantického oceánu, a vyzerá úplne ako najklišoidnejšia púšť na svete. Kam až oko dovidí sú snehobiele duny, kde-tu trs suchej trávy. Od aridnej oblasti to má však na míle ďaleko: začiatkom roka tu začína obdobie dažďov, a v dunových údoliach podľa množstva vody vznikajú a zanikajú jazierka a lagúny, a niektoré, tie trvalé, majú aj svojich obyvateľov – vodný hmyz či malé rybky. Ked je vody veľa, vraj sa tieto jazierka zlievajú do riek a spolu tečú do oceána.
Celá táto oblasť pôsobí úplne fascinujúco a až surrealisticky, človek má pocit že s ocitol kdesi v obraze od Salvadora Dalího a chýbajú už len roztečené hodiny. Na miestach, kde prales prechádza do pieskovej pustatiny, to zasa vyzerá ako na rozhraní dvoch filmov: jedným je kdesi v Karibiku, a druhým je celkom správne v Brazílii. Ako chutí nekonečno však zistím až na pobreží, kde Atlantik oblizuje brazílske pobrežie - biely biesok plynule prechádza do blankytného oceána, ktorý kdesi na obzore sa zmení na modrastú oblohu obťažkanú mrakmi. Kontakt s realitou udržia len rybári alebo iní turisti, ako mravce rozstrúsení po celej pláži.
Z celej mojej amazonskej cesty som pripravil také kratšie videjko.
Po tejto nadpozemskej krajine som sa cez Sao Luis a ponad Amazonský prales vrátil naspäť do Kolumbie, kde som učil angličtinu a trošku ešte popozeral menej známe kúty tejto neskutočne krásnej krajiny. O tom ale snád niekedy nabudúce:)
